MUDr. Andrea Škripeková, PhD. o paliatívnej medicíne: „Bola to láska na prvý týždeň.“

Smrť blízkeho človeka ju nasmerovala k rozhodnutiu, ktoré sa stalo jej životným poslaním. MUDr. Andrea Škripeková, PhD. dnes patrí medzi popredné osobnosti paliatívnej medicíny na Slovensku a rozvíja víziu, ako priniesť princípy paliatívnej starostlivosti do nemocníc v sieti AGEL. V rozhovore hovorí o svojej osobnej motivácii, vízii rozvoja paliatívnej starostlivosti, sile tímovej práce aj o tom, čo pre ňu znamená ocenenie Forbes Top osobnosť medicíny.

Paliatívna medicína je odbor, ktorý si vyžaduje nielen vysokú odbornosť, ale aj veľkú dávku empatie. Čo vás priviedlo práve k tejto špecializácii?

Bola to smrť blízkeho príbuzného, bratranca mojej mamy, s ktorým sme mali pekný vzťah a zomrel na rakovinu žalúdka ako 30-ročný. Ja som bola v piatom ročníku medicíny a jeho zlé zomieranie, bolesti, príšerný žiaľ jeho mamy a celej rodiny ma posunulo robiť paliatívu. Nevedela som nič o paliatíve, len som vedela, že sa chcem venovať týmto pacientom. Dala som si prihlášku na oba onkologické ústavy v Bratislave a vzal ma prof. Koza na Klenovej, najprv na rádioterapiu. Keďže ešte nebola otvorená, poslali ma cirkulovať na paliatívne oddelenie, ktoré založila rok predtým a viedla primárka Kristínka Križanová. Bola to „láska na prvý týždeň”… pochopila som, že toto je správne miesto pre mňa. 
 

Aktuálne pôsobíte v Nemocnici AGEL Bratislava a paliatívnu medicínu ste začali rozvíjať aj v rámci skupiny AGEL. Aké boli Vaše prvé kroky a vízia pri budovaní tejto oblasti?

Víziu mám „upratanú” už dávno. Veľa čítam o implementovaní paliatívnej starostlivosti do zdravotného systému v rôznych krajinách. Bol to predpoklad aj na to, aby som viedla skupinu expertov, ktorí pripravovali novelu zákona c. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, ktorou sa zadefinovala paliatívna a dlhodobá starostlivosť. Novela bola prijatá parlamentom v júni 2022 a umožnila uvoľnenie dovtedy nepredstaviteľné množstvo finančných prostriedkov z Plánu obnovy a odolnosti na podporu paliatívnej starostlivosti v Slovenskej republike. Tiež predstavovala zmenu a navýšenie financovania jednotlivých paliatívnych kapacít. 

Vždy si rozdeľujem tzv. Vision (vízia) a mission (misia). Začínam väčšinou s mission a vision pripravujem. Mission v sieti AGEL začala zadefinovaním s riaditeľom MUDr. Jakubom Rybárom: vybudovať excelentné pracovisko na poskytovanie paliatívnej starostlivosti v nemocnici, konkrétne v Nemocnici AGEL Bratislava na Ďumbierskej ulici v Bratislave. Uviedli sme do prevádzky paliatívnu ambulanciu a mobilný hospic, ktorý pomohol od môjho príchodu asi štyridsiatim pacientom a ich rodinám. Ďalšou fázou bude vybudovať lôžkové oddelenie. 

Vision, ako priniesť princípy paliatívnej starostlivosti do nemocníc v sieti AGEL, sme preberali s medicínskou riaditeľkou doc. MUDr. Andreou Kalavskou, PhD., MHA, a to hneď na začiatku môjho príchodu. Chceme paliatívnu starostlivosť urobiť v nemocniciach AGEL dostupnou každému pacientovi so závažným ochorením v správnom čase na správnom mieste. Teraz prebieha fáza vzdelávania v jednotlivých nemocniciach, ktorá má určitú štruktúru, a ktorú budeme hodnotiť. Na základe hodnotenia a dopytu budeme pokračovať v mentoringu v tých zariadeniach, kde budú mať o paliatívu záujem a kde budú potrebné ľudské zdroje. Je zrejmé, že paliatíva je potrebná tak v akútnych nemocniciach, ako aj v nemocniciach zameraných na následnú alebo dlhodobú zdravotnú starostlivosť, len formy poskytovania sú iné. 
 

Čo považujete za najdôležitejšie pri starostlivosti o paliatívneho pacienta a jeho rodinu?

Robiť dobrú a poctivú medicínu je základ. Možno sa to nezdá, ale práve v období na konci života je dôležité, aby pacient a jeho blízki mali istotu, že sa medicínsky urobilo všetko. Možno to nie je podľa ich predstáv a potrebujú zodpovedať na množstvo otázok, hlavne opakovaných otázok typu: „a naozaj sa nedá už nič iné urobiť?” Na toto potrebujete mať v prvom rade vedomosti, a musíte komunikovať s lekármi z iných odborov tak, aby pacient a jeho rodina dostali na túto otázku odpovede. Potom je to o manažovaní symptómov pri ohraničených možnostiach. Urobiť to, aby sa pacient cítil lepšie v situácii, kedy sa nedá odstrániť príčina nie je jednoduché a predstavuje to určitú výzvu pre lekárov.

A potom je dôležité mať spolupracovníkov. Sestry a iných členov multidisciplinárneho tímu. Lebo práve vtedy, keď paliatívny lekár minimalizuje fyzické utrpenie pacienta, otvárajú sa dimenzie utrpenia pacienta a jeho rodiny, ktoré lekár nevie obsiahnuť: psychosociálny distres, spirituálna kríza, existencionálne utrpenie, patologické smútenie, atď. 
 

Získali ste ocenenie FORBES Top osobnosť medicíny. Ako ste prijali túto správu a čo pre vás toto ocenenie osobne znamená?

Musím povedať, že som vďačná za určitý pocit spravodlivej odmeny za moju prácu. Snažím sa pracovať poctivo a priznám sa, že aj samotná práca je pre mňa odmenou, stále mám z nej radosť. 
 

Vnímate toto ocenenie aj ako určitý záväzok do budúcnosti?

Priznám sa, že ocenenia a pochvaly ani posty by ma nevedeli motivovať, hoci nezľahčujem ich význam. V mojom živote ako motivácia a záväzok však fungujú iné veci: súcit s tými, ktorí sa nemajú dobre, snaha robiť veci lepšie, štruktúrovanejšie a dosahovanie cieľov, ktoré si stanovím sama. 
 

Komu by ste toto ocenenie symbolicky venovali? Je to uznanie individuálnej práce alebo aj tímového úsilia?

Je to spojené. V paliatívnej starostlivosti bez tímu nemôžete byť dobrí. Som veľmi vďačná najmä dobrovoľníckym spolupracovníčkam z o.z. INPAME, ktoré ma podporujú už roky, a ktorým na paliatíve na Slovensku záleží. Im by som venovala toto ocenenie. A, samozrejme, som vďačná bývalému tímu na paliatívnom oddelení v Národnom onkologickom ústave (NOÚ) na Klenovej ulici, kde stále garantujem post a pregraduálnu výučbu. Sú to osobnosti, ktoré si zaslúžia pozornosť a svoj dospelácky vývoj so zodpovednosťou. Môj 29-ročný príbeh na NOU Klenová je pre mňa veľmi vzácny a od mojich šéfov prim. Križanovej, prof. Kozu, doc. Mardiaka a prof. Mega som dostala nielen šancu a priestor, ale aj veľmi cenný pohľad do onkológie, paliatívy, do medicíny vôbec. Atmosféra na Klenovej na hocijakom oddelení je o tom, čo dobré a lepšie môžeme pre pacienta urobiť, ako jednotlivci, ale aj ako tím a celok. 
 

Aké sú vaše ďalšie plány v oblasti paliatívnej medicíny v rámci skupiny AGEL?

Vlastne som ich povedala vo svojej mission a vision. Je pre mňa dôležité pracovať v tíme a spolu na víziách a plánoch, nie je to o napĺňaní osobných ambícií. Som vďačná, že sa môžem venovať aj neonkologickej paliatíve, ktorá má pevné miesto v systéme zdravotnej starostlivosti. Verím, že naše prvé paliatívne centrum v rámci skupiny AGEL nezostane jediné a som za to veľmi vďačná. 
 

Čo by ste odkázali mladým lekárom, ktorí zvažujú kariéru v paliatívnej medicíne?

Ako garantka postgraduálnej výučby musím povedať, že na paliatívu je dôležité dorásť. Paliatívna medicína je nadstavbovou špecializáciou, tak ako v iných krajinách. Lekár by mal mať zážitok záchrany ľudského života, aby si tento dôležitý aspekt zachoval aj ako paliatológ. Ja som síce robila od ukončenia lekárskej fakulty na paliatívnom oddelení, ale mala som možnosť výberu. Pamätám si, ako som si robila atestáciu z onkológie a uvedomovala som si, že ako paliatológ nebudem robiť onkológiu v tej forme ako moji kolegovia. Ako som dychtivo sledovala všetky novinky v onkologickej liečbe, mala som rada zažiť a vnímať nielen prínosy, ale aj slepé uličky výskumov, ktoré nie sú možno tak viditeľné, ale veľmi nás posúvajú dopredu. Neviem si predstaviť byť paliatológom a nevedieť zachrániť život, či už postojom na akútnom oddelení alebo na diaľnici uprostred ničoho. 
 

Čo vám osobne dáva práca s pacientmi v závere ich života?

Cítim sa ako na svojom mieste. Viem, že mnohí lekári si toto miesto nevyberú práve preto, že sa prieči nastaveniu, ktoré sme mali keď sme začali študovať medicínu. Ja viem, že sa neprieči, len reflektuje hranice, ktoré stále nemáme prekonané. Smrť je stále súčasť života. A je aj dokázané, že rok pred smrťou sa ľudia cítia najhoršie. A práve často aj medicínou opustení. Ja v tom vidím výzvu. Medicína je tu aj pre nevyliečiteľne chorých (a vždy bola) a urobiť, aby človek zbytočne netrpel pritom, keď neviete odstrániť príčinu je pre mňa výzva.